Cornelia de Lange syndróm (CdLS, angl. Cornelia de Lange syndrome) je genetická vývojová
porucha prítomná od narodenia, ale nie je vždy diagnostikovaná hneď po pôrode. Spôsobuje celú radu fyzických a poznávacích prejavov, ktoré postihujú
mnoho častí tela. Vlastnosti tejto poruchy sa značne líšia u postihnutých
jedincov v rozmedzí od pomerne miernych prejavov až po tie ťažké.
Postihuje rovnako obe pohlavia. Môže viesť k vážnym vývojovým poruchám. To
má vplyv na duševný a fyzický vývoj dieťaťa. CdLS pravdepodobne postihuje jedno
z 30 000 až 300 000 narodených detí (napr.
v roku 2006 bolo v USA asi 2500 ľudí s týmto syndrómom). Syndróm
sa považuje za vzácny, ale nemusí to tak byť, pretože môže byť iba nedostatočne
diagnostikovaný.
Vznik choroby: Väčšina prípadov vzniká
v dôsledku spontánnej genetickej mutácie pohlavnej bunky. V roku 2004 vedci
z detskej nemocnice vo Philadelphii indentifikovali gén (NIPBL) na
chromozóme 5, ktorý tento syndróm spôsobuje. V rokoch
2006-2007 boli objavené ďalšie gény (SMC1A, SMC3 a HDAC8), ktoré pri zmene
taktiež spôsobujú CdLS. Aspoň 35 percent testovaných osôb so syndrómom nemá
indentifikovaný gén mutácie. Je preto pravdepodobné, že aj iné gény môžu pri
svojom zmutovaní spôsobiť CdLS. Aktívny výskum pokračuje aj v týchto
rokoch. Štúdie naznačujú, že SMC1A (5
percent výskytu) a SMC3 mutácie majú sklon spôsobovať miernejšie príznaky,
než tie, ktoré spôsobuje gén NIPBL. Mutácie v tomto géne bolo zistených
u viac než polovice všetkých ľudí s týmto syndrómom. Proteíny
vyrobené z týchto génov pomáhajú regulovať štruktúru a organizáciu
chromozómov a sú zapojené do opravy poškodenej DNA. Taktiež regulujú
aktivitu niektorých génov v rozvoji končatín, tváre a iných častí
tela.
Dedičnosť: Na
rozdiel od väčšiny X viazaných génov, u ktorých sú častejšie postihnutí
muži a ženy sú prenášačmi, X-viazaný gén CdLS ovplyvňuje rovnako mužov
i ženy. Menej ako 1 percento jedincov majú postihnutých rodičov. Ak sú
klinicky nedotknutí, odhaduje sa riziko pre ďalších súrodencov na 1,5 percenta
z dôvodu možnosti zárodočného mosaicistu. V prípade, že matka má
mutáciu spôsobujúci ochorenie, šanca prenášať ju v každom tehotenstve je
50 percent. V rodine s viac
ako jedným postihnutým jedincom je určite nositeľom CdLS jeden z rodičov
(buď dedičným, alebo má zárodkovú líniu mosaicizmu – mutáciu získal ako prvý).
Pravdepodobnosť postihnutia viac detí v rodine náhodným zmutovaným génom
bez zaťaženia jedného z rodičov je prakticky nulová (i keď nie nemožná,
keďže aj Euromilióny sa dajú vyhrať dva krát, ale je to skôr teória). Mutácia
sa prejavuje i o niekoľko generácií neskôr.
Príznaky: Jedinci sa podobajú jeden druhému.
Zaujímavosťou je, že mutácia v chromozóme X spôsobí obvykle viacej
viditeľných znakov skôr u chlapcov.
– končatiny bývajú malé, telo je oproti nim nadmerné
– bývajú tiež krátke a šikmé prsty
– sú viditeľné rozdiely v končatinách (dĺžka
a vzhľad)
– niekedy končatiny chýbajú celé, inokedy iba časti
– časté je zakrivenie 5. prstu.
– čiastočné spojenie 2 a 3 prstu
– husté zrastené obočie
– dlhé mihalnice
– nízko posadené uši
– široko rozložené malé zuby
– krátky zahnutý nos
– tenké pery a ústa v tvare polmesiaca
– rázštep chrbtice = u ťažkých prípadov (25%)
– malá veľkosť hlavy (mikrocefalia) = u ťažkých
prípadov
– v dospelosti veľká časť tvárových znakov úplne
zmizne
– čiastočná až úplná strata sluchu (zaznamenaná až u
80% detí)
– zúženie sluchového kanálika (80%)
– krátkozrakosť (60%) až slepota = okuliare sú zle
tolerované
– ptóza (45%), nystagmus (37%),, hypertropia
– zvracanie a vdýchnutie potravy
– prerušovaná a „zlá“ chuť k jedlu
– zápcha, plynatosť
– črevná malrotácia
– všetky tieto problémy môžu byť akútne rovnako ako
mierne
– infekcia alebo zápal pľúc a horných dýchacích
ciest (25%) často je příčinou tichého reflux
– koarktácia aorty
– reflux močovej trubice
– obličkové cysty
– renálna dysplázia a hypoplázia
– môže byť narušená renálna (močová) funkcia
– self-stimulácia (u 44%), prejavuje sa bitím do
tváre, hryzením si rúk, prstov alebo pier, prípadne škrabaním si pokožky
– agresia (asi u 48%)
– Problémy s komunikáciou. Najviac postihnutá oblasť
je rozvoj reči. Veľa detí s CdLS sa nenaučí rozprávať plynulo,
s podporou rodiny a logopéda sa môžu naučiť pár slov. S miernou
formou sa môžu naučiť dobre rozprávať okolo 5 až 6 rokov. Takmer všetky deti sa
naučia chodiť vo veku 2-5 rokov. Vo výraze tváre chýba emócia (trochu je vidieť
bolesť, smiech). Rodičia často uvádzajú, že ich deti sú šťastné, cítia lásku
k ostatným členom rodiny a smejú sa s nimi. Odmietajú však
fyzický kontakt. Majú problémy so sociálnou interakciou.
Diagnóza: k dispozícii sú
vyšetrenia v klinických laboratóriách, ktoré sú založené na skúmanie
charakteristického fenotypu (od r. 2006 sa prevádzajú skúšky genu NIPBL, SMC1A,
SMC3 a HDAC8). Ultrazvukové vyšetrenie sleduje rast dieťaťa a hodnotí
končatiny, srdce, bránicu a iné orgány alebo štruktúry ovplyvňujúce CdLS.
Porucha rastu sa zvyčajne prezentuje v druhom trimestri. Až 68 percent
prípadov s významnými abnormalitami CdLS neboli zistené ultrazvukom. Aj
napriek dnešnej úrovne medicíny môže byť CdLS nedostatočne alebo zle
diagnostikovaná.
Liečba: Neexistuje kauzálna terapia na CdLS, liečba prebieha len
podporne a zameriava sa na riešenie somatických problémov – zahŕňa
komplexný tím špecialistov (pediatrov, chirurgov, ortopédov, ORL, kardiológov,
zubárov, logopédov, fyzioterapeutov atď...) Je dôležite zameriavať sa na
vzdelávacie postupy, pravidelne sledovať stav oči a uši, srdce, obličky a príp.
ďalšie anormálie. Najdôležitejšou vecou však je, že s dieťaťom budete
zachádzať ako so zdravým dieťaťom. Bolo zistené, že tieto deti majú schopnosť
percepčnej organizácie, vizuálne priestorové pamäti a jemnú motoriku.
Práve preto sa odporúča použitie vizuálnych metód výuky (napr. počítače s augmentatívnou
komunikáciou, príp. zariadenia s obrázkami a symbolmi) skôr ako
tradičné verbálne metódy výuky.
Čo môžete očakávať: V minulosti mnoho
detí s CdLS nežilo príliš dlho a kvalitne, pretože ich zdravotné
potreby nik nepoznal. Dnes má väčšina jedincov s ľahkou formou CdLS
normálnu dĺžku života. Sú schopní dobre zvládať každodenné samoobslužné
činnosti (stravovanie, toaleta, obliekanie). Niektorí môžu žiť na vlastnú päsť, mať zamestnanie a partnera,
zatiaľ čo iní potrebujú podporu a pomoc po celý svoj život.